CESTOVANIE: PAPUA NOVÁ GUINEA (Druhá časť)

PAPUA NOVÁ GUINEA (Druhá časť)

V minulom čísle som vám opísal prvú polovicu môjho cestovania po tejto nádhernej krajine. Moja cesta pokračovala... Cez nádhernú trávnatú, zvlnenú krajinu lovcov kazuara a kuz kuz (vačica) do Mendi, ďalej na Mt. Hagen a Kundiawu. Mt. Hagen som preletel s prilepenou kreditkou na spodku jednej nohy a peniazmi na druhej, foťákom skrytým pod obvínadlom z vnútornej strany stehna. To sa mi dokonale odmrvilo, takže som nemohol chodiť. Pocit bezpečia bol však na mieste, hlavne keď som zažil ako sa ľudia navzájom marovali mačetami, armáda ich rozháňala, ja som medzitým sedel v public movement vehicle kľučkujúc medzi nimi. Bohužiaľ pravé v tej oblasti, kde som chcel trekovať prebiehala vojna medzi klanmi a tak som musel isť ďalej na východ. Kundiawa sa mi už zdala bezpečnejšia, tak dávam peniaze chlapíkovi, nech mi ide kúpiť nejaký sveter na trh, položil som si batoh na korbu auta, ktoré išlo mojím smerom, to hneď vyrazilo, že som ho nemohol zastaviť, šofér mi len zakýval, akože sa vráti. Tak som tam zostal bez batohu, bez trochy peňazí a ešte začalo pršať. Po 10 minútach som si už nebol istý bezpečnosťou tohto miesta, vtom sa však vrátil chlapík so svetrom aj mojim batohom. Pozývam ho za to na posúch. Nasledovala 4 hodinová cesta do Kegsegul po ceste, ktorá by bola zlá aj pre traktor. Malé domčeky, ktoré boli niekedy umiestnené vysoko na svahoch kraľovali obrobeným poličkám aj v 60 stupňovom svahu.
Na palici je terč, ľudia hádžu šípky za 2 Kina, kto trafí určitý počet ma pivo prípadne Colu.
S Benom som sa zoznámil na korbe. Zobral ma na výstup na Mt.Wilhelm - najvyšší vrch Papui Novej Guinei. Ráno kráčame okolo letiska v kopci vo výške 2500mnm. Ben napína luk a cestou striehneme na kuz kuz. Rozprava mi o svojom dedovi: “He used to hunt people.” Zastrelili ho až misionári, keď im kradol fazuľu. Zabíjali sa šípmi a kopijami kvôli pozemkom. Pre potvrdenie o zabití, priniesol jeho hlavu, alebo nohu. Nikdy ľudí nejedli, iba získavali prestíž a pozemky. Daruje mi jeden zo šípov po jeho dedovi. Tento starý kúsok ma pre mňa nesmiernu cenu. Ja mu dávam darčeky, ktoré sem ešte nestihli prísť. Snažím sa vidieť rajku - bird of paradise - vtáka na vlajke Papua Nová Guinea. Bohužiaľ je dosť náročné vidieť ho, keďže miestni vystrieľali snáď všetko, čo sa hýbe. Akonáhle niečo živé vzlietne, už za nim letí niekoľko kameňov z praku. Prichádzame ku jazerám vo výške 3500mnm. Dostávam vysokohorskú chorobu, hodí ma to na matrac v malej chatke pri jazere. Bolesť hlavy, pocit na vracanie, nevoľnosť, nechuť do jedla a podobne. Proste len ležím a čakám. Po piatich hodinách som fit, s radosťou behám hore dolu. Z vrcholu práve zliezol bývalý japonský veľvyslanec, s ktorým rozoberám druhú svetovú vojnu a misionárov, ktorí pod ruskom pomoci domorodému obyvateľstvu kradnú tie najlepšie pozemky, zabezpečujú informácie o nerastoch svojej krajine, pália staré modly a chrámy a ničia kultúru krajiny. To všetko len za účelom obchodu, aby sa dalo s ľuďmi manipulovať. Vysvietená misionárska stanica iba niekoľko kilometrov nižšie disponuje obrovským hydrogeneratorom, ktorý osvetľuje snáď každý meter stanice. Hneď prvý dom domorodca za plotom je v tme a ľudia po súmraku zostávajú pri plameňoch ohňa. Tomu sa hovorí pomoc v realite.
Snažím sa spať, o 1:30 ráno sa budíme, dážď akurát prestal, o 2:00 vyrážame. Svietime si baterkami v hustom poraste, ten sa neskôr mení už len na skalnaté bralá. Odpíjam si z vody s benzínovým pachom. Ešte raz a to posledný. Vtom to prišlo. Moje útroby začali protestný štrajk a ďalších 6 hodím som každých 5 minúť vracal aj to čo sa nedalo. Zobrali sme Japoncovu fľašu, v ktorej bol predtým benzín a v noci sme to moc neskúmali. Ben si myslel, že je fľaša moja a ja že jeho. Asi stačí par kvapiek... Akokoľvek som to nechcel vzdať a z poslednými silami so sa vztýčil o 6:00 ráno, pravé pri východe slnka na vrchole v 4509mnm. Nechal som viať chvíľu slovenskú vlajku, možno prvýkrát na tomto vrchole a kochal sa výhľadom na celú krajinu, keď je vidieť aj severne aj južné pobrežie. Celý vrchol> >sa už o hodinu ponorí do mrakov. Neviem odkiaľ zoberiem sily na cestu dolu a hlavne bez vody to je dosť ťažké. Prvý pramienok vody som vypil až do stredu zeme a od toho momentu mi všetko prešlo. Druhy úsek už vtipkujeme natešení, že sme to spravili. Ďalšie public movement vehicle do Goroka, cestu nám niekoľkokrát zatarasili výpalníci, pripadne dali pod koleso motyku, nevyzerá to nikdy mierovo, keď 10 chlapov s mačetami a kameňmi obstane auto. Koná sa tu rugby turnaj, tak chodím okolo, obzerám ľudí na trhu, oni zase mňa, som opäť jediný bieloch v meste. Je Silvester, s miestnymi si dávame zopár pív, von mi nikto neodporúča isť, lebo všetci si dosť vypijú a následky bývajú hrozivé. A tak až do rana odvšadiaľ znie O-Zone, čo by hymna Papui Novej Guinei.
Ďalším PMV brodíme zopár riek do mesta Madang. Kŕmim úhorov, korytnačky, potápam s barakudami a do vraku amerického bombardéra B25. Objavujem nádherný Kranget Island, kde sú záchody postavene mimo ostrov na vode. Plavím sa malou bárkou cez obrovské vlny na Karkar Island, som cely mokrý, fajn adrenalín. Čln mi zastavuje niekde v strede džungle, z každej strany s revom vybieha niekoľko ľudí, neviem čo robiť, nakoniec sa z toho vykľuje priateľské gesto radosti. Šlapem s chalanmi do kopca, cestou trháme kokosy, ja sa v ich mlieku celý umývam od soli. Dvojmetrový had nám skrížil cestu, chalani začali uskakovať, vraj je dosť jedovatý. Starosta dediny Kevasob mi ponúkne svoju posteľ a tak zostavám spať u neho. Jeme chlebovník s tekvicovými výhonkami a zoznamujem sa s celou dedinou. [asi 500 podaní rúk] Ráno sa pokúšam vyliezť na vrchol a vidieť kráter, keďže cely ostrov je len jedna veľká sopka [1835mnm]. Začína však pršať dosť husto [1x cez deň], chodníky sa premieňajú na potoky, tak to vzdávam. Poznávam pláž s deťmi, ktoré na doskách surfujú. Niektorí tu už dva dni čakajú na loď na pevninu, aby mohli predať svoje betel nut na trhu. Radšej sa dohadujem dopredu na ďalšie ráno, vyrážam o 5:30 z dediny aj so starostom. Berie ma loď z Kuru. Cely mokrý zastavujem v Alexihafen pozrieť staré japonské letisko a vrak bombardéra. Misionárska stanica bola založená tu a nie v Madang, lebo tam boli kedysi Nemci. Minulý rok tu zomrela 27-ročná Slovenka na maláriu - sestra Františka. Okolo vraku amerického tanku ďalším PMV do mesta.
Letím do Wewak. Cestou sledujem ústie dvoch najväčších riek Ramu a Sepik. V meste hneď zisťujem možnú túru na rieku Sepik. Po krátkom hľadaní ma chlapík zavedie rovno do domu Steva Buku [47] - legendy Sepiku. O tomto mužovi som počul už dávno, ako o najlepšom sprievodcovi po rieke, ktorý všetko a každého pozná. Z úctou mu podávam ruku a dohadujeme detaily. Myslím, že sme si hneď padli do oka, zostavám u neho aj spať. Steven si pamätá ako jeho otec nosil okolo bedier kozu z netopiera a jeho matka iba trávovú sukňu. On sám ma na tele znamenia, ktoré mu pravdepodobne vypálili, keď bol malý. On bol v tranze a nevie ako sa to robí, technika sa prenáša z pokolenia na pokolenie až v určitom veku. S jeho synmi sa kúpem v teplom mori, pozerám mesto, trh, učím sa Pidgin. S majiteľom hotela Nemcom, Bulharom a Amíkom sa dávame do reči na terase. Dozvedám sa veľa informácii o blízkych ostrovoch a stavaní ciest, o rozdeľovaní peňazí vládou, skutočne užitočná konverzácia. Prví bieli ľudia.
O 10:30 večer vyrážame. PMV prichádza pre nás, naberáme ľudí po všetkých dedinách naokolo. Po sedem hodinovom sedení na tvrdej úzkej lavici si takmer nič necítim. O spaní sa nedá hovoriť, vždy keď som zadriemal, hlava s telom sa mi nahla dopredu, mne sa zasnívalo, že je predo mnou stôl, o ktorý sa dá oprieť a tak som asi 10x skoro zletel na podlahu. 5:30 ráno som uvidel Sepik širší ako Dunaj v Bratislave, hlboký 50m, v ústí 200m. Sadáme do jednej z 15m dlhých lodi vytesaných z jedného kusu dreva. Dosť vratké kanoe sedí iba 30cm nad hladinou. Mierime do dediny, vyzdvihnúť kormidelníka. Vyrážame úzkou riečkou cez džungľu ku jazeru Chambri. Cestou vidíme desiatky orlov, volaviek, ..otvára sa nádherná scenéria okolo jazera. Orol chytil netopiera zo stromu. Zastavujeme na ostrovčeku, kde si pochutnávame na sušených rybách. Pozeráme dediny, v jednej akurát porcujú krokodíla na večeru. Robia sago z palmovej dužiny, ktoré sa je v podobe placky s rybou. Nemá žiadnu chuť, ale zasýti. Všetky domy sú na koloch, voda občas vystúpi až ku dverám. Domy hneď pri vode sú aj 5 metrov nad zemou. Podlaha je z palmovej kôry, skoro ako parkety, občas je tam nejaká diera a pod ňou 5 metrová jama, zvlášť pre malé deti, mi to pripadlo dosť bezpečné.. Oheň sa robí priamo v dome, klasicky žiadny komín, všetok dym je dnu, tým sa vyženú komáre. Tých tu býva miliardy, až cez nich nie je vidieť, je to najmalarickejšia oblasť. Dnes ich je tu však málo, aj tak sa však stále natieram repelentom. Večer spíme v jednom z domov, keď zapnem čelovku, asi 2 milióny mušiek a iného hmyzu sa sústredí okolo mňa. Hneď mi pribehli na pomoc 2 modlivky, ktoré to začali lapať, potom ako sa usadili na mojom stehne. Spím v moskytiere, unavený z predošlej noci. Kúpeme sa v tej blatovej vode, treba si dávať pozor na ryby, lebo majú dosť ostré zuby. Tak si držíme potrebne časti a stále sa hýbeme. Chlapík vyrezáva kanoe, trvá mu to rok. V dedine majú chyteného kazuara [príbuzný emu], je klacek, zúri už pri pohľade, ma neuveriteľnú silu, ak by tam nebolo pletivo, asi by ma sejmul. Zase sago a ryby, na spestrenie ananás. Späť na Sepik, po hľadaní zarastenej vodnej cesty. House Tambaran - dom mužov, miesto kde sa stretávajú je tabu pre ženy. Som v najstaršom na Sepiku, ma vyše 200 rokov. Vysoké stĺpy s vyrezávanými motívmi držia strechu vo výške 9 metrov. Vnútri je plno vyrezávaných sôch, ktoré sú tak typické pre tuto oblasť a považujú sa vo svete za jedny z najhodnotnejších. Miestni mi predvádzajú svoje umenie na vyrezávaných bubnoch, tiež z jedného kusu dreva. Dediny sú jedna krajšia od druhej. Spíme v Yentchenmangua, domorodci hrajú volejbal, čo vyzerá ako národný šport popri šípkach. Ráno 4:30 do Pagwi a PMV do Wewak cez rozbúrenú rieku, keďže strhlo most..

S batohom plným dreva a mušlí v rôznej podobe odlietam späť do Madang, Moresby, Brisbane a Sydney. Ešte by to chcelo ďalší mesiac pozrieť si viac...
-Taco-

Kam dál?